VYPLAKANÁ ZA CELÝ ROK

Neviem ako to máte Vy, ale ja som neplakala pri pôrode, tesne po tom, ani doma, ani vôbec z nejakého emočného návalu lásky a eufórie, že som mama.

Pri Aničke mi síce doma stiekla jedna slza po líci, keď sme došli z pôrodnice domov a ja som si uvedomila, že je ozaj moja. Že ju nevrátim. Navždy proste spolu :-D

Niežeby som nemilovala svoje deti, milovala som ich od prvej kontroly u lekára, kedy som videla tú machuľu na ultrazvuku. Len akosi ten nával emócií nedošiel. Ale všetko vždy dobehnem. Viete kedy? Deň pred 1.narodeninami.

U Aničky, a aj teraz u Alžbetky som sa pekne deň pred opustila. Do polnoci pozerám videá a fotky, keď boli malé a rumadzgám ako Dolinská v Búrlivom víne. Akoby sa to vo mne hromadilo celý rok. Keď o polnoci dorumadzgám, ľahnem si spať a ráno je to už preč. Tešíme sa, spievame, tlieskame a ďakujeme, že sme ten rok zvládli, ale už neplačem.

A nerobím oslavy. Som preto zlá matka? Nie som. A nie ste ani Vy. Či už oslavu robíte, alebo nerobíte. Ja v tom nevidím zmysel, tak ako ani v kojení do 3 rokov. Ale každá to máme inak a je to v poriadku.

Ale povedzme si pravdu, že tá oslava prvých, druhých a možno aj tretích narodenín je skôr o dospelých ako o deťoch.

A taktiež Vám poviem, že som pekne strácala už nervy minulý týždeň. Lebo ak v niečom moje deti majú talent, tak je to v popiči kombináciach, ako napr. 6ta choroba a zuby, alebo očkovanie a zuby. Alžbetka si vybrala štvorkombo - očkovanie-teplota z očkovania - zuby - brucho. Že sa mi zapichla do ruky svojim zubom, z ktorého si niekde odbila, ani neviem kedy, Vám ani nebudem písať.

Že bola hore 600x za noc a cez deň spala viac než na hovno, je asi jasné. A obdivujem matky, ktoré to zvládajú bez pohára vína. Tým, ktoré berú persen odkazujem, nech si radšej dajú ten pohár vína. A všetkých mamičiek sa pýtam, to kto toto vymyslel s tými zubami akože? Na čo pomaly 3 roky nespíme, kým všetky výjdu, aby sme im ich potom vydrbali šnúrkou o kľučku a zas čakali kým výjdu?

Plus nakoľko Anička rozpráva ako pani, úplne si uvedomujem, že tie deti sú ozaj špongia. Nasávajú, nasávajú a vždy vedia, kedy čo presne použiť. Ako napr.: Anička, máš svoju izbu, choď preč. A Anička na to, aj Ty máš mama svoju izbu, Ty choď preč. A máš to. Nemôžeš sa ani hnevať, lebo šak dobre Ti povedala.

Keď minule v aute kričala zo zadnej autosedačky na šoféra pred nami: Máme zelenu, ty gaždo! Tak som aj opľula predné sklo, pretože som to nečakala. Aj všetci susedia a ľudia, ktorí niekedy mali tú česť v našej bráne stretnúť Aňu vedia, že náš tatik chodí do práce zarábať peniažky, aby mohla chodiť na prázdniny k babke Vierke ( na východ). A že Alžbetka kúše, škrabe a ťahá za vlasy.

Takže takto veselé to je. Dnes som si uvedomila, že Anička mala rok aj 2 mesiace cca, keď som otehotnela s Alžbetkou. Alžbetka má dnes rok. Prepočítavam... Ale nie. Deti ešte chceme,ale tento rok to odložíme. Mama potrebuje regeneráciu. Trošku sa zosocializovať, nájsť zabudnuté slová, doplniť slovnú zásobu, schudnúť, povenovať sa samej sebe a potom môžem opäť vkĺznuť do najkrajšieho obdobia v živote ženy :-D

Tak len toľko som chcela. Že čokoľvek robíte pre svoje deti, a akokoľvek prejavujete, či neprejavujete emócie, je to ok. Či už máte oslavu ako Cibulkovej malý, alebo len si doma sfúknete sviečku zapichnutú do Bebe Brumíka je to v poriadku. Keď plačete na pôrodnej sále ako túr, pri pohľade na svoje dieťa, alebo len na ňho ticho pozeráte, je to ok. Občas stratiť nervy, občas potrebovať byť sama. To všetko je ok.

Nebuďte na seba náročne. Robte tak, aby ste boli Vy ok. Lebo ak Vy budete ok, deti budú ok, všetko bude ok. 

P.S. Kedy mi zmizne tá druhá brada?