VEĽKÁ NOC S ODINOM

Keď sme pred rokom a pol mali predmanželskú prípravu, môj manžel - ateista jak hrom, odpovedal farárovi na otázku v koho/čo verí: v Odina! A mňa olial studený pot a predstavovala som si, ako vysvetlím mame, že sa musíme zobrať na úrade, lebo nás farár už zosobášiť nechce.

Farár to ale ustál. Dokonca aj vtedy, keď môj muž povedal, že v neho verí, lebo pozabíjal obrov, a teda keďže nikde žiadni obri nie sú, je to pravda. To ma oblialo druhýkrát a tuším som na pár sekúnd aj omdlela. Niekedy je mlčať zlato proste.

Takto nejako teda u nás vyzerajú každé sviatky - vianočné, či veľkonočné. Ja veriaca, snažiac sa udržať všetky tradície, kostol, spoveď, modlitby vs môj muž - Odinov človek. Je to teda vtipné, niekedy komické, niekedy talianské. Zväčša sa niektorý deň aj rozplačem.

Pre mňa sú totiž sviatky o pokoji - kostol, rodinné návštevy, prechádzky..

Pre neho sú sviatky o pokoji - sedieť pred telkou a kukať rozprávky.

Trošku sa to teda líši, trošku dosť. A to som už upustila z upratovacosviatkových stresov.

Tieto sviatky sme mali zasraté okná, neumyté podlahy a kopec opraných vecí na balkóne, ktoré sa mi absolútne nechcelo vešať dole. Tie okná sú ale už des, tie budem musieť umyť. Nevidno cez nich.

Za vrchol týchto sviatkov ale považujem pondelkovú oblievačku. Ja oblievačku milujem, naozaj, ale tentokrát ma to vytočilo. Určite to bolo umocnené prebdenou nocou, lebo Alžbetka stále neznáša pokojný nočný spánok :-/ Manžel ma teda vyšibal a olial vodou, len tú vodu vylial aj na koláč. Presnejšie posledné kúsky koláča, ktoré mali ísť do dózy pre návštevu.

Ten istý koláč, z ktorého som deň predtým, odobrala pár kúskov aj svokrovcom, a sadla som si do nich. Ani Horatio z CSI: Miami by nedošiel na to, že to rozčapnuté na tácke bol kedysi krémeš. To ma uistilo v tom, že naozaj bolo na čase začať trénovať.

Takže na pondelkové raňajky sme si namiesto pusy na dobré ráno dali môj krásny teatrálny výstup, ktorý by bol určite odborníkom na drámu obodovaný jedenástimi bodmi z desiatich.

Chvalabohu sme ale strávili zvyšok dňa s rodinou, kde sú naše dievčatá úplne šťastné, takže sme ku koncu dňa zhodnotili, že sviatky v podstate skončili dobre. Mne dobre teda bolo. Nie len vďaka prostrediu a ľuďom, ale určite aj vďaka slivovici. Tzv. veľkonočná psychohygiena.

Takže takto sviatky u nás. Zemiakový šalát sme nedojedli, aj napriek tomu, že sme ho robili o polovicu menej, ale radšej by som si odhrýzla z ruky ako ho jesť ďalší deň. Mäso išlo hneď, hrudka úplne. Klobása mi nechutila a slaninu som zabudla kúpiť. Dnes ráno som sa ale odvážila a váha mi jednoznačne povedala, že jedla bolo akurát, lebo som nepribrala. Hurá.

Anička inak ešte týmto sviatkom nechápe, čo nám došlo hneď, ako si celý týždeň pred Veľkou nocou išla od rána do večera koledy. Alžbetka už absolútne nie, ale verím tomu, že tá misa plná mäsa sa jej sníva dodnes, keďže je milovníčka jedla. Všetkého.

Niekedy mám pocit, že Alžbi nemá dna, alebo už vie otvoriť klapku, lebo niekedy jej nestíham podávať! A brutálne začala hrýzť. Za včera je skóre 3:0 pre ňu. Aničku do líca a mňa do ruky a brucha. Ako to brucho chápem, je tam ešte dosť tuku navyše, takže sa jej dobre hrýzlo, ale ta modrinka je otrasná.

Anička pokračuje vo svojom období vzdoru. Jej deň vyzerá v skratke nejako takto:

- dobre ránko maminka

• nebavím sa s Tebou!
• Ideme von!
• Neideme von!
• Plač
• Smiech
• Choď do kelu mama
• Plač
• Chcem jesť
• Nechcem jesť
• Plač
• Smiech
• Budem počúvať
• Nebudem počúvať

Keď tak na to teraz pozerám, to som Vám opísala vlastne len prvé 2 hodiny jej dňa. Je to náročné...na nervy...aj na spotrebu vína.

Je skoro 23:00 keď toto píšem, a nechápem prečo nespím. Idem radšej do kelu.