TABUĽKY NETABUĽKY

Po mesiaci odsávania sopľov, vysokých teplôt z tých zasraných zubov, dopovania deťmi vitamínmi, mucosolvanom a občasnými psychickými zrúteniami som opäť tu , a idem Vám napísať o Alžbetke.

Teda o tom, ako sú dnes všetci posadnutí tabuľkami a porovnávaním. A ako ťažko sa spracováva, keď je niekto iný - svojský.

Alžbetka bola tabuľkové dieťa do polroka, potom to začalo stagnovať. Pohybovo. Dostala sa, kde potrebovala, ale lozenie, štvornožkovanie nič. Nebola som z toho v strese, lebo som vedela, že u každého dieťaťa je to inak a zaprísahala som sa, keď ešte bola v brušku, že ju nebudem porovnávať s nikým, a už vôbec nie s Aničkou.

Už si to presne nepamätám, ale viem, že sme poradňu mali tak, že najprv bola ešte v časovom rozmedzí, tak sme fyzioterapeuta neriešili , a potom už bola pozadu. Koniec koncov je to jedno, lebo inak to už nebude a situáciu to nemení. Pointa tohto odstavca je, že sme sa teda dostali k fyzio až v 11mesiacoch, lebo termín...

Priznávam, že na prvú kontrolu som šla s malou dušičkou a v hlave mala plno otázok, čo keď. Kontrola dopadla v podstate dobre, Alžbetka má vysokú hypermobilitu, zavalitú postavu a strašne mamvpičistickú povahu. Lekárka robila nejaké cvičenia, hmaty, chvaty a uzavrela to zatiaľ tým, že neurologický problém nevidí. Keď to vyslovila, strašne mi odľahlo.

Začali nám rehabilitácie a cvičenia doma. Áno, Vojtova metóda. Absolútne mi to nevadilo, sama som si vybrala rovno Vojtovku, lebo som vedela, že je najúčinnejšia. A tiež som vedela, že nebolí. Že deti plačú, lebo je to nepríjemné.

Aby som Vám vysvetlila, ako veľmi mamvpičisická povaha Alžbeta je, tak Vojtovku som s ňou musela cvičiť, keď bola unavená, alebo hladná, inak to mala na háku.

Ale teda za polroka sme spravili krásny pokrok. Z človiečika, ktorý mal úplne všetko na háku a kľudne sa zahral aj s vlastnou nohou, ak hračka bola ďalej, sa stalá húževnatá osôbka. Keď sme začínali rehabilitácie, vedela sa len kotúľať. A pivotovať. Dnes sa plazí, lozí, štvornožkuje - a teda konečne stojí na nôžkách a verím, že čoskoro sa aj rozchodí.

Takto v skratke o ,,diagnóze''. Čo som ale chcela napísať je, že všetci sa prsia, ako sú tabuľky len orientačné, a potom zrazu jeden výmoľ a hneď ste odpísané.

Niektorí z rodiny - a tým myslím najbližiu - sa ani neopýtali, prečo Alžbi nechodí. Nevedia, kde chodíme cviciť, ako často cvičíme, nič. Výhovorku, ako: Nechceli sme sa pýtať, môže použiť susedka alebo predavačka, kde si kupujem každé ráno kávu, ale nie najbližšia rodina. Kebyže má 6 rokov a stále nechodí, budú sa tváriť, že je to ok?

Druhý extrém sú členovia najbližšej rodiny, ktorí sa starajú až moc. A ja viem, že to myslia v tom najlepšom, ale niekedy ma svojimi pochybnosťami dostanú do štádia, kedy ja sama začnem o svojom dieťati pochybovať, a to je zlé. To považujem za svoje zlyhanie. Zlyhanie ako matka. Pretože kto iný má veriť svojím deťom ak nie my - matky.

Nevyhýbam sa žiadným ďalším lekárom, ak budú potrebné aj neurologické alebo neviem aké vyšetrenia pôjdem, ale nebudem seba a dieťa stresovať lekármi, pokiaľ to nie je nutné. Psychomotorický vývoj beriem ako celok , a tak nerátam s tým, že bude Alžbeta recitovať básničku, keď sa len nedávno postavila na nohy.

Neviem ako to máte Vy, ale ja verím, že deti sa rodia ako osobnosti. Nerodíme psov, ktorý musia ukázať, povedať na povel, ktorý sa im rozkáže.

Alžbeta ukazuje veľa. Ale ľudí, ktorým čo ukáže, si vyberá sama. Najzaujímavejšie na tom celom je, že všetci riešia čo všetko nevie, ale už málokto sa vie úprimne potešiť, keď spraví pokrok, lebo veď to už mala vedieť dávno.

Poviem Vám ale pravdu, že som si myslela, že to bude teda menej náročné obdobie, keď mám len jedno dieťa, za ktorým treba behať, ale hovno hovno zlatá rybka. Absolútne nie. Alžbetu nikde nenecháte ani len sekundu, lebo buď je papier, servítku, alebo si ide rozbiť hlavu o radiátor. Ak niekde potrebujem ísť aj s taškou, musím ju vziať na ruky, nevie kráčať vedľa mňa.

Tým, že pokroky nerobila postupne, ale naraz, a všetko musí jej hlavička spracovať, má tak otrasný spánok, že som miestami na pokraji zúfalstva.

Takže nie, nechodiace dieťa neznamená väčší pokoj, skôr naopak.

Na záver už len toľko, že nesúďte, neporovnávajte, ale ľúbte. Áno, mám dieťa, ktoré má svoje tempo, ale to dieťa má vie objať, pobozkať, usmiať sa a to je omnoho viac ako majú niektoré iné maminy. Alebo nemaminy, ktoré by maminami chceli byť.

A že čo okolie? Môžte sa na to vysrať. Vy robte to najlepšie a najviac, čo pre dieťa môžte robiť, či už je tabuľkové, alebo neni. A pokiaľ nie je, a Vy ste na nervy len preto, lebo okolie a nie preto, lebo dieťa, mali by ste sa zamyslieť.

Lebo to je súboj s Vaším egom a okolím a s tým Vaše dieťa nemá nič spoločné.

Bošteky :-)

P.S. nie , nepečiem koláče. Spravila som linecké, urobím ešte jeden s džemom a na Štedrý deň cez deň pôjdem na prechádzku, možno na cigu za kamoškou, pospíme si s ďeťmi a poobede si dáme večeru. Cez kuchynské okno vidím len preto, že tu bola mamina a do prachu na poličkách si budeme s deťmi kresliť vločky. Vianoce sú o pokoji predsa.