SOM SPÄŤ

Dlho som sa neozvala. Sorry. Také zvláštné týždne sú za mnou. Ale zhrniem Vám nejako v skratke do pár bodov, čo sa za tie 2 mesiace stalo.

Takže august a september bol taký, že:

• 7ma choroba je strašná somarina
• moje zhadzovanie kíl je na tom tak, že sa mi podarilo zhodiť akurát tak lampu
• hranica k tomu, aby Vám jeblo je strašne tenká
• vnímavá výchova je vyčerpavajúca, ale že strašne
• etapa menom škôlka je vyčerpavajúca, ale že strašne
• pribudol mi synovec J ( to už bol síce október, ale nevadí)

Je jasné, že posledný bod bol to najlepšie za celé mesiace :-)

Ale poďme na to menej príjemné. V auguste sme sa po dovolenke rozhodli, že pôjdeme na skoro 2 týždne na východ. Nakoľko Aničku čakala od septembra škôlka, z ktorej som vedela, že ju nebudem chcieť často vyberať, aby si zvykla, prišlo mi to ako skvelý nápad. Siedmej chorobe prišlo ako skvelý nápad ostať tam skoro mesiac. Skvelé to teda ale nebolo.

Milujem svoju rodinu najviac na svete a som veľmi šťastná, keď sme tam, a ďakujem Bohu, že som tam bola, keď baby mali vysoké horúčky, ktoré nešli zraziť. Ale tie týždne boli dlhé. Som zvyknutá na iný režim, na iné fungovanie a čas dlhší ako 2 týždne už začína mať skôr opačný efekt.

Kým im zmizli posledné vyrážky, bolo už aj po lete. Ale aby som na túto krásnu chorobu nezabudla, pekne im aj zliezajú nechty teraz. Siedmu chorobu dávam na zoznam CHCH - chuj choroba.

Presne 2x mi vydržalo aj moje odhodlanie cvičiť, aby som konečne dala dole kilá, ktoré mi stále svietia navyše, a aby som sa trochu dala dokopy. Lebo zakývať o 7:45 Aničke, keď odchádza do triedy a o 8:10 ešte cítiť, ako sa Vám kýve ruke, nie je nič príjemné. Ale proste nevyšlo, lebo stále sa niečo dialo, čo mi prišlo ako dobrá výhovorka, prečo necvičiť. A už vetu, dnes budem cvičiť, ani nevyslovujem nahlas, lebo mi je smiešno samej zo seba. Budem cvičiť, keď sa prestanem vyhovárať. Takže neviem kedy..možno už nikdy :-D

Kto čítal predošlé články a matne si pamätá. Alžbeta absolútne nie je dobrý spáč a čakám, kedy sa jej budenie dostane pod hranicu 50 krát. Každá z nás vie, že dlhodobé nespanie spúšťa všelijaké výstrahy v našom podvedomí a vyčerpanie je otrasné. Koncom min.mesiaca sme boli na víkendovej chatovici a Alžbetka mala najhoršiu noc, odkedy sa narodila. Neviem, čo jej bolo, ale niečo ju teda trápilo. Dosť na to, že som ju unavená, ubolená nosila v nosiči od 22hej do asi pol 3..stále plakala, nemohla som si ľahnúť, sadnúť nič, lebo hneď rev a tak som ju len nosila. Chodila som po zemi len v ponožkách, mrzli mi nohy a cítila som, že ak to bude trvať dlhšie ako 5 hodín, budem musieť zobudiť muža, lebo asi ju nechám v izbe a ja odídem niekde sama. Na tri dni. Minimálne.

Hranica k tomu, aby Vám preplo je naozaj tenká. Na materskej ešte tenšia. A je v poriadku o tom hovoriť a netváriť sa, že všetky dni sú úžasne nad vecou. Ale teda, ustála som to, lebo Alžbetka potom zaspala a spala až do rána. Jej budenie v noci je tesne na hranici 50, čo je mega pokrok, keďže od novembra spí viac než hrozne, ale cez deň Vám nebude spať ani pánovi, keď pri nej neležím. Normálne, že radar. Stačí, že si len pomyslím, že vstanem a ona je už hore. A tak sa moje dni rapídne komplikujú, ale verím, že raz doladíme aj to. Hádam ešte predtým, než bude mať občiansky.

O vnímavej výchove, o ktorej viem stále veľké hovno, ale snažím sa teda neriešiť všetko krikom a vreskotom, či výchovnou po zadku Vám napíšem nabudúce. A o škôlke tiež.

Ako poviem Vám, že tá škôlka dala pekne zabrať. Mne. Bola som v tom, že má pravidelné niekoľkohodinové odlúčenie od Aničky nerozhádže. A rozhádzalo ma to tak, že som uvažovala o psychologičke. Naozaj.

Bolo ťažké zvyknúť si, že zrazu nie je so mnou celý deň, bolo ťažké vysporiadať sa s jej plačom. A doteraz je ťažké spracovať tie jej hysterické záchvaty a drzosť, ktorá akosi úmerne prišla so školkou.

To, že som ju dala do škôlky neľutujem, pretože to potrebovala. Kolektív, deti, nabrať trochu lakte a naučiť sa, že ľudia sú rôzni. V škôlke je rada. Vždy, keď pre ňu prídem mi rozpráva, čo všetko zažila a ja som sa teda už zmierila s celou tou situáciou. Zvykla som si na tú zmenu.

Obe sme si už zvykli. A o tom, že keď mala svoj prvý ( a verím, že posledný) hysterický plač pri vojdení do triedy, som ja plakala hodinu a pol ako malé decko a obvolala som mamu, sestru, manžela a poslala hlasovku krstnej, pomlčíme.

Takže v skratke: za posledné mesiace, ktoré som sa neozývala, som prešla veľmi čudným turbulentným obdobím, ktoré miestami samu mňa prekvapilo, ale všetko som ustála. Stále neberiem lexaurín, ani persen a o škôlke Vám napíšem blog osobitne, lebo to si ozaj zaslúži osobitnú kapitolu.

Bošteky a nazdravie!

Lebo lexaurín neberiem len preto, že popíjam občas víno :-D