ŠKÔLKA - NOVÁ ETAPA, ČI ŽIVOTNÁ TRAUMA?

Sľúbila som Vám blog o škôlke, tu je :-)

Akože keby mi niekto povedal, že ma to rozpoloží tak, že budem rozmýšľať o psychológovi, tak mu zaťukám na čelo a poviem mu, že nech sa dá do kľudu.

Ale je to tak.

Vedela som, že to bude zmena. Vedela som, že to nebude pre mňa easy, pretože Anička je vďačné dieťa, vážne. Bez ohľadu na jej stavy, občasné hystérie atď. je úžasným malým človiečikom, a neskutočne dobrou sestrou Alžbetke. Veľakrát mi počas dňa pomohla, keď som potrebovala niečo spraviť a Alžbetka napr.plakala.

Počas letných prázdnin sme ju škôlkou nejako nestrašili, ale občas som teda šplechla medzi konverzáciou, že nejaká škôlka je, ako sa tam funguje atď. a Aničke sa to páčilo.

Prvý deň nás ani neobjala, a tuším ani nezakývala. Išla tak sebaisto do triedy, že som spustila mierne slzičky na chodníku, že halóooo...to čo bolo?

Ale teda adaptačný proces 2 hodín, 4 hodín zvládala skvelo a ja som sa tešila. Zlom ale nastal, keď mala v škôlke ostať na celý deň. Zlom teda nastal u oboch, aby som bola presná. Anička mala niekoľkodňový boj s pani učitelkou, ktorá sa jej nepáčila, ale nepovedala mi prečo. Vysvetľovala som jej dookola, že nie sme všetci rovnakí, ale to neznamená, že ak je niekto iný, musí byť zlý.

Jedno ráno mala aj hysterický záchvat, a ja som asi hodinu a pol plakala. Podľa mňa si všetci v kaviarni mysleli, že mi niekto umrel. Volala som s plačom manželovi, potom som s plačom posielala hlasovú správu ich krstnej, tak som volala uvzlykaná sestre, a nakoniec mame.

Anička to zvládla, aj keď som celý deň kukala na edupage, či mi nepíšu, že mám ísť pre ňu. A aj napriek tomu, že každé ráno máme rituál v podobe fňukania, kedy sa v škôlke veľa mojkáme, objímame, až nakoniec jej utriem slzičky a odchádza do triedy usmiata, je tá škôlka už fajn.

Vždy mi vraví, že mala krásny deň. Má tam nejakého Dávidka, s ktorým sa ľúbi , a vraj do škôlky chodí rada. Takže rozhodnutie, že navštevuje škôlku som neoľutovala... teda neľutujem, aj keď stavy som mala všelijaké. A teda poďme na nich.

Aničkine plakanie, že nechce isť do škôlky, lebo sa jej nepáči pani učitelka, trvalo asi týždeň. A ja som začala mať úplne výčitky, či robím správne, že som ju do tej škôlky prihlásila. Či predsa nemala ešte ostať rok s nami doma. Či som to neuponáhľala. Či nie som zlá matka atď atď. Prešlo to až do stavu, že som sa v noci budila na Aničkine výkriky, ktoré sa nediali.

Vždy, keď som vošla do jej izby, kľudne spala. Ale ja som bola noc čo noc hore niekoľkokrát s tým, že kričí, že sa jej zle spí, že ma nočné mory. A jediný, kto mal nočné mory, som bola ja.

Kto má pozná aj osobne, neveril by, že toto som naozaj prežívala, a ja sama som bola v riti z toho. Doteraz neviem, či som bola v riti z toho, že Anička zrazu je celý deň preč, alebo z toho, že som tak v riti z toho, že je celý deň preč.

Naozaj som si myslela, že mňa sa to nedotkne. Vedela som, že Anička potrebuje kolektív, trošku nabrať lakte, oťukať sa. Vedela som, že to bude zmena, že zrazu moja pravá ruka bude 8 hodín niekde inde. Ale nečakala som, že to mnou emočne takto zamáva.

Naozaj mi to trvalo vyše mesiaca, kým som sa nejako spamätala. Kým som samej sebe uverila, že som spravila dobre. A spravila. Alžbetka nie je tabuľková, cvičíme Vojtovku + rehabky. Potrebujem sa jej venovať viac, ako som sa napr. v tomto veku venovala Aničke a ja viem, že by sa doma nudila. Pretože ja nie som animátor. Ja budem spievať, tancovať, čítat rozprávky, ale hry s bábikami ma ubíjajú. Naozaj.

Momentálne sme na tom tak, že som sa upratala. Spím v noci pokojne, Anička spí pokojne. Každý deň jej pripomínam, že akýkoľvek deň v škôlke má, či už krásny, alebo nie, vždy mi o tom má povedať. Nevkladám jej do úst odpovede, ale veľa sa pýtam. Zatiaľ mi vždy povedala, že mala krásny deň.

Veľmi dôežité je, že nás ráno nechávajú učiteľky pred triedou koľko potrebujeme. Je to dôležité pre Aničku a pre mňa. A keby s tým problém mali, odhlásim ju. Vážne. Pretože články, že dlhé lúčenie nie je dobré sú podľa mňa scestné, pretože každé dieťa je individuálne.

Keby som Aničku objala v šatni a ,,hodila''ju do triedy, mala by hysterický záchvat plaču. Tak sa v šatni objímame, objímame sa pred triedou, až kým sama nepovie, že jej mám utrieť slzičky. Zapraje mi krásny deň, zakričí, že ma ľúbi a odchádza vysmiata do triedy. A ja zo škôlky. A viem, že môžem byť vkľude. Že je tam spokojná.

Takže chcem len povedať, že je to v poriadku mať ,,prepínaky,, z toho, že Vaše dieťa je zrazu niekde mimo celý deň. Je v poriadku ale aj, keď tieto stavy nemáte a tešíte sa, že ste konečne bez (menej) detná aspoň 8 hodín denne.

Ale počúvajte Vaše deti, nie články. Ak potrebujú ráno 10minútové objímanie, objímajte ich. Ak potrebujú dookola opakovať program škôlky a kedy pre ne prídete, opakujte im to. Ste ich jediná istota, ktorá s nimi bola doteraz pri každej prekážke, konflikte, a zrazu to musia zvládať samé, resp. s učiteľkami.

Myslím si, že práve teraz ma Anička potrebuje viac, ako kedykoľvek predtým. Chcem, aby vedela, že stále som jej oporou, aj keď ju ráno odprevádzam a odchádzam s Alžbetkou preč. Aby vedela, že vždy sa pre ňu vrátim, tak ako sľúbim. A že nech sa deje čokoľvek, vždy mi môže všetko povedať, vždy jej pomôžem k riešeniu a hlavne, že vždy bude na prvom mieste to, čo vníma/ cíti ona, nie čo píšu články na mamaweboch. 

Amen.