PREKONALA SOM SA

No, Fénix vstával z popola. Potom odišiel na 2 týždne s dcérami na východ a myslím, že zas padol. Ale dá sa odolať domácemu segedínu s domácou knedľou? Nedá. A domácim bryndzovým haluškám? Nedá! Čerstvému pečivu s domácim medom, džemom? Nedá!!! Aj sa bojím odvážiť.

V nedeľu ale idem zase na tréning, zapotím, zgrcám a idem domov :-DAle teším sa naň. A dúfam, že už nepovolím. Myslím, že kým neschudnem na váhu, ktorú by som chcela, budem chodiť k našim len na predlžené víkendy. Bude to istota :-D

K návšteve našich len toľko, že ,,ajmsoufakingpraudofmajself''. Odšoférovala som si to konečne sama aj s oboma babami. Pre niekoho bežná vec, pre mňa veľký krok. Nikdy som ešte nešla len ja a baby. Aj keď už som si to raz síce odšoférovala, ale bol s nami v aute aj braško. Takže takto len babské trio to bolo prvýkrát. Západ-východ, východ -západ.

Za mňa super cesta, aj keď Anička by Vám hneď povedala, že samí debil na ceste. A ako mala pravdu. Keďže začala slovo debil používať na hocikoho, zvolila som teóriu, že debil je len ten, čo nevie šoférovať a ohrozuje na ceste ostatných. Takže keď nás na čertovici - mňa a ďalšie štyri osobné autá predbehoval kamión, skôr ako som sa stihla nadýchnúť sa zo zadného sedadla ozvalo: Ty kokos, to je debil!

Som veľmi rada, že sú baby zvyknuté cestovať a že sa to s nimi dá. Inak by som mrela v Podunajských asi. A to by ma položilo :-D Aj keď takto, keď sa mi zo zadného sedadla ozvalo: Mamka ja chcem krtečka ( Anička pozerá na youtube Krtek občas v aute, keď sa už nudí) a 150 krát som jej zopakovala, že jej ho nemôžem pustiť, lebo potrebujem telefón na navigáciu a ona 151. krát zamrnčala, že chce krtečka, mierne mi navrela žila na čele.

Keď som na informačnej tabuli videla, že do Bratislavy je ešte skoro 200km, navrela mi aj na krku. Ale neostalo mi nič iné, ako to odignorovať. Tak som teda pridala hlas na rádiu, aby som to mrnkanie nepočula. Samozrejme, nič iné ako Smejko a Tanculienka mi v rádiu nehralo.

Anička počúva doma aj Simu, Kaliho, Nerieš a iné mne viac lahodiace veci, v aute ale musí vždy hrať Smejko a Tanculienka alebo Jaroš. A pozor, pred cestou na východ si ma pekne posadila k stolu, dala mi do ruky papier a pero a nadiktovala mi obsah jej playlistu. Panička. Aspoň, že tej Alžbetke je to ešte všetko úplne jedno. Jej stačí kukuričná chrumka a voda.

Ale aby som zase dala všetko do rovnováhy, nebolo to také ružové všetko vlastne. Teraz som si spomenula na dusenie na pumpe, ktoré som zatlačila niekde dozadu. Keď sme sa vracali späť, mali sme pauzu niekde za BB na cikanie a jedenie. Nerada krmím deti počas jazdy. A presne mi Alžbetka pripomenula prečo.

Zabehol jej ,,kroasant''. Moji milí, ruky sa mi triasli ešte 10 min. Neviem, do ktorej zlej džurky jej skočil, ale prsty som jej vopchala až do hrdla. Bolo to hrozné a dúfam, že nikdy už nič také nezažijem. Lebo s vysokými teplotami je dusenie detí na prvom mieste mojich nočných desov. Ale dobre, zvládli sme to. Rozdýchali a pokračovali.

Po príchode domov som si samozrejme myslela, že keď som dala sama takúto cestu, tak som už strašný geroj ale dnešný pokus o pozdlžné parkovanie ma vyviedol z omylu. Mám sa čo ešte učiť :-D

U našich, ako vždy, bolo super. Je to tam záhadné. Vždy keď sme tam si Anička vie umyť zuby bez boja, vlasy bez hystérie, obliecť sa do pyžama s kľudom. Nechápem, ale je to tak. Takže som si krásne pošetrila nervičky. Čo som dnes zužitkovala, lebo nakoľko sme už doma. Boj, hystéria a zápasenie začalo opäť.

Niekedy mám pocit, že to obdobie vzdoru nikdy neskončí. Alebo že kým skončí, začne už Alžbeta. Kolotoč. Ale milujem ho. Aj víno milujem. Niekedy si ho nalievam už na obed. No a čo.