ČEVAPY SÚ ŽIVOT

Dnes mi prišiel paušál, a keď som videla tú sumu, hneď sa mi spomienky na náš predlžený vikend v Belehrade vynorili, akoby sme prišli včera, a nie pred dvomi týždňami :-D

Dvadsať minút navigácie v Srbsku, teda mimo EÚ, ma vyšiel na nejakých 30eur, plus smsky ďalších dvadsať. Paušal aj s tým, čo už mám cez 100eur. Bozkávam Ťa Telekom. Ale zase, manžel si pustil dáta asi na 5 minút, navigáciu mu ani nenačítalo a stiahlo mu to 40EUR! On asi O2 bozkávať nebude.

O Belehrade sme sa s manželom bavili už veľakrát, ale korona obdobie nám to komplikovalo.  A tak sme teda tentokrát neváhali. Bookli sme ubytko, zbalili tašky a vyrazili. Cesta bola skvelá, až na jednu maličkosť - maďarské hranice.

Zootopia je oproti tomu Rýchla rota. Ešte cestou tam to bolo fajn, lebo tie 3 hodiny navyše, sme zväčša strávili na diaľnici, kvôli prácam na ceste a šoférom, ktorí poznajú zipsovanie len ak si zapínajú nohavice ( btw, prečo zipsovanie vozidiel nie je povinná extra hodina na autoškole?). Ale po ceste naspäť sme strávili 5 hodín len na hraniciach. Maďarských.

Ale k tomu sa vrátim, poďme pekne po poriadku. Ubytovanie sme mali fajn. V centre mesta. Pekná veľká izba. Štvrté poschodie. Výťah síce ešte starý, tuším z roku 1920 ale hlavne, že tam bol a šiel. A čo je najdôležitejšie - nespadol, :-D 

Belehrad ako mesto ma úplne očarilo. Uličky, námestia, parky, fontány, pamiatky, zoologická. A samozrejme to najhlavnejšie - jedlo! Do svojho zoznamu snov som si dala ďalší - byť natoľko finančné nezávisla, že budem môcť chodiť lietadlom na otočku na obed do Belehradu na čevapy :-D

Dovolenka s ďetmi, teda malými ako tie naše,  je povedzme si pravdu o dospelákoch. Lebo deťom je to viac menej jedno. Ale zoo bola perfektná. Vystúpite v centre z busu, prejdete cez cestu a drb! - Zoo. Vážne. Uprostred medzi budovami. Krásna, čistá, veľkostne akurátna. Slony, zebry, žirafy, tigre, vlky, medvede, levy, hrochy, kozy, alpaky, tulene. Všetko. Najviac rozkošné ale boli za mňa tučniaky. To bolo úplne ňuňuňu ako sa povie.

Nakoľko sme štvrtok dorazili neskôr, veľa sme nestihli. A nakoľko v sobotu hlásili dážď, chceli sme piatok využiť čo najviac. A tak sme doobedu prešli Zoo, a poobede hradby a dinopark. Najviac ma vždy na týchto zahraničných výletoch fascinuje čistota. Čo park, to sa dalo jesť zo zeme. Čo ihrisko, to dokonalé prispôsobené deťom a rodičom.

Piatok sme mali dokonca brutál horúco, takže minimum oblečenia a šli sme. Bolo to úmorné ale úžasné. O deviatej večer sa ešte Anička hupala na terase jednej kaviarne v kresle, Alžbetka tlačila ,,kroasánt'' a my sme dopíjalí s manželom miešané drinky. Režimové mamičky ma asi teraz preklínajú, ale toto sú presne tie momenty, kedy som rada, že som taká aká som. Že si vieme užiť chvíle, a nie sme v strese utekajúc s mokrým chrbtom cez celé námestie, lebo čas nám hlási, že deti majú o 20 minút ísť do postele.

Oni by asi aj tak nešli, pretože vonku bolo úžasne - teplo, príjemná atmosféra, žblnkot fontán. Proste načo stresy naše, ich, keď nám bolo tak super. Keď sme sa v sobotu zobudili do dažďa, bola som ešte radšej, že sme piatok maximálne využili. Šatičky sme teda vymenili za dlhé nohavice a mikiny a keď sa trocha dážď ustálil, šli sme pešo pozrieť jeden z najväčších právoslavných kostolov.

Poobede sme ešte zahájili prechádzku do jedného obchodu, kde  nám po ceste Anička zaspala na rukách. Ale tak tvrdo, že sme ju nevedeli zobudiť. Takže sme ju nosili a po hodinovom blúdení, sme zistili, že sme už viac obkľukov do toho obchodu ani nemohli ísť :-D

Medzi všetky prechádzky ,výlety sme samozrejme celé dni vsúvali jedlo. Veľa jedla. Veľa čevapov. Čevapy, pivo, občas víno ale hlavné čevapy. A ten ich chlieb. Nevedela som sa toho dožrať. Doslovne. Ja som ich nejedla. Ja som ich hltala. Podľa mňa som ani neprežúvala. Proste mňam dpč, ako sa povie :-D

Nedeľu sme dali len rýchle raňajky a vyrazili sme.  Belehrad je asi 1,5 hodiny od hraníc. Vyrazili sme okolo 9tej a o 1 sme ešte stále boli v Srbsku. Aj o 2hej sme ešte boli v Srbsku. A asi ešte aj o 3tej. Jedna záchrana bola, že nebolo 30stupňov, ale 21 a po daždi, pod mrakom. Lebo inak neviem. Šla by som asi pešo aj s deťmi. Druhá vec bola, že tie moje baby, to čakanie naozaj zvládali bravúrne. V kolóne sme ich vybrali z autosedačiek, prešli sa. Ponaťahovali.

Ale pre predstavu.  Asi po 4hodinách a viac už vidíte maďarské hranice. Pomaly sa dostávate na rad. Už len 2 autá pred Vami. Ide to pomaly. Žlč máte už v krku, žily navreté všade, nie len na čele. Hrá Vám po 250krát Smejko a Tanculienka. Vy ale musíte byť v pohode, lebo šak príklad deťom, že?

A zrazu zbadáte mladé policajné ucho, ako si opretý vypaľuje zobáčik cigaretou a teda pomaly ju aj položí, aby Vám prišiel zobrať doklady. Slowmotion je ale oproti nemu Fast and Furious. Keď konečne zoberie doklady, podá ich nejakému  staršiemupolicajtovi, ktorý si pomaličky ťuká do počítača. Medzitým sa ten mladý opäť opiera a dofajčieva cigaretu s blaženým úsmevom na perách. Mne už myká kútikmi.

Po nekonečných dlhých minútach klope zozadu na auto, že máme otvoriť kufor. Vravím si, ak nám bude prehľadávať všetky tašky a auto, budem večer v Televíznych novinách. Poošahával batožinu a pýta sa či máme alkohol a cigarety. Do piče samozrejme, lebo som sa inšpirovala filmom Mullerovci a tie dve malé spotené, unavené a už aj mierne nervózne deti som si dobrovoľne dala do auta, aby som prepašovala chľasť a cigarety!

Tašky neprehľadával, a my sme ozaj alkohol a cigarety nemali, aj keď vedieť čo nás čaká za čakanie na hranici, min. jeden Gin by som si do auta vzala na cuckanie. Takže naša 5,5hodinová cesta sa pretiahla na krásnych skoro 11hodín. A ja som sa zaprisahala, že do Chorvátska v 30stupňoch  ma autom s deťmi nedostane nikto. Radšej sa budem čapať celé leto na Koškách. 

P.S.: Najlepšie na tom bolo, že sme boli mimo EÚ, teda wifi len na ubytku a celé dni bez mobilu. Lebo Vám nič nepípa, nič Vás nevyrušuje. Nič Vás nezaujíma. Užívate moment. Až natoľko, že som zistila, že Vám nemám ani aké fotky pridať, lebo mám asi 3.